John Petrucci - perfectionist in Dream Theater

Martin Hoza

15/12/2011

The very first question... How did you write and compose the songs for the new album “A Dramatic Turn Of Events”?

The creation process really went well for us. We started in January this year and spent about two and a half months writing the new material. As you all know there were four of us: me, Jordan, James and John. Making music is a really important process for us because it gives us the opportunity to be creative, so we think everything through beforehand so we can focus on the work as best we can. It does sound like making music is a very serious thing, which it is, but we always have a lot of fun as well.

Which songs do you appreciate the most? And which themes did you come up with yourself?

As always, I brought some of my own ideas... Haha... for example, the song I wrote, “This Is The Life”, I showed the guys and it ended up being a slightly different song than I originally intended. Something similar happened with “Beneath The Surface”, which I also brought the basis for. This time, since we were already without Mike, I brought twice as much stuff and especially riffs to the album as I did the other times, whether it was in “On The Backs Of Angels” or the “Lost Not Forgotten” thingy. And it wasn’t just Mike’s departure, I just got kicked by the muse and had a lot of good ideas. I still try to have all the riffs recorded in my ongoing library. And when I’m at my wits end I’ll play something from this collection of mine and I’m guaranteed to find something that fits, or I’ll just simply translate and put together themes or riffs that fit.

What themes do the lyrics on the new album touch on?

All the lyrical themes are closely related to the title of the album itself - “A Dramatic Turn Of Events”. All the songs are about some major event in the world, simply put they are about what is happening right now and history will record it. “Outcry” is about the uprisings and revolutions in North Africa and the Middle East. “On The Backs Of Angels” is again about the political unrest that’s happening in the US right now. “Lost and Forgotten” is about old Persia and its amazing fighting force that has died out and “Bridges In The Sky” is about someone who is looking for an opportunity because dramatic events in his life have robbed him of a part of his soul. Now I’ve only mentioned a few of these, but basically all the lyrics are about significant events that force people to make major changes in their lives.

As far as I know the album title has been interpreted differently in certain circles, do you know why?

A lot of people automatically assume that it’s a reference to a situation that happened in the band, i.e. the change of drummer and the departure of one of the founding members. That’s not true at all, because the album title came very long after that happened. The title came about as a result of the writing of the lyrics and is thus the connecting element for the common theme of the whole album. It’s not at all about the band and its personnel changes, but refers to the dramatic events that occur in today’s world.

How was the recording of the album without Mike Portnoy, the same or different?

When you’ve been in a band with someone for twenty-five years and you’ve recorded every single album with them, of course it was different now. We were in the studio for the first time without Mike. But by changing the line-up and taking on new members several times we were able to adapt to the new conditions and accept the new member. It was strange at first but then we created a relaxed and comfortable atmosphere and suddenly it was business as usual.

What was it like for you being the sole producer?

It was really great and I’m telling you this really honestly. It’s something I want to do, it’s a passion for me and the guys really believe in me doing this. I think I’m really able to put the right team of people together to record and on top of that I always know what we want to achieve on any given material. I know how to push everyone to perform to perfection I also have an influence on the final sound of the record. I love doing production, it’s a lot of work but it’s something I really enjoy doing.

It was posted on your website that the album has musical and structural similarities to the “Images and Words” record. What do you think about that?

I think our fans have gotten used to analyzing our music and looking at things under a microscope. It also shows the fact that fans are really excited about what we’re doing. On every album people try to find a hidden message and some new meanings, secret codes and stuff like that... people are just very interested and so they follow us in detail.

So that’s not true?

We really like the music we make and thus we have a distinctive sound and our own work that identifies us. And thus, sometimes we can’t avoid the suspicion that we’re ripping ourselves off. Also the new album has the basic elements and characteristics of Dream Theater.

How did the first track “On The Backs of Angels” come about?

The original riff came from me when I was thinking about how to start the new album. I imagined that I had a completely free hand and just made it up. It came out on an acoustic guitar at my house and then I brought it to rehearsal and we started building the song based on that riff. We had a basic direction that we wanted to go in, plus we wanted to write a song that would more or less characterize the themes and sound of the whole album, and at the same time it had to be typical Dream Theater. It had to be epic, dramatic, almost cinematic. That’s what we wanted to achieve from the very first song.

Where would you place “A Dramatic Turn of Events” in Dream Theater’s discography?

You can’t, there’s nothing to compare it to because every album we do is about something different. Again, I’ll say what I said before, we try to keep the same sound because it’s the identity of the band, because the moods are different with each album so the sound is the only thing that can be similar. But then again with the musical themes of each record we try to make them unique and special, so it’s hard to compare. I think the new material has a good balance, it presents all the members of DT in a good light and there is an excellent balance of elements and techniques that make up our music. It’s progressive and metallic enough while still having enough melodic elements.

Is the new material unique in its own way?

How to put it. The songs are characteristic of Dream Theater, but it’s more about their presentation. This is the first material where we’ve used a new guy for the final mix and that’s Andy Wallace, who I think has done an incredible job and the songs have a great balance sonically so they retain their intended power and punch. His mix brought out a lot of detail and his readability shows off the individual lines of the five perfectly matched musicians superbly. You can hear it all here, everyone shines in their role, you can hear what the bass guitar is doing, you can hear the various keyboard finesse and every guitar riff. I’m not saying this album is our best, but sonically it’s definitely one of our best. Plus, I think our compositions are really difficult to mix because there’s always something going on. My job as a producer is to keep an eye on it, and for the person doing the mixing it’s again a huge challenge to make it all fit together well. It takes a lot of work and a lot of time.

Are there instances in the past where you weren’t happy with the final mix?

I’ve always been happy with the mixing of our albums. Of course, in hindsight when I look at our first album, it’s not very good, but we were very young and inexperienced, plus we didn’t have a lot of time to mess around with it. If it was possible to go back in time I would have done it completely differently, especially giving the mix more time. We were a band in the early stages of our career back then, so we didn’t get as much attention and luxury as we did later on when we were already making a difference. There are always times when I wish I could change things, but usually I’m happy and content.

Even though I know what you’re going to answer I have to ask you how did you get a new drummer?

If you know, don’t ask...haha... But seriously, I’ll give you a very simple answer. We made a whole film documentary about the drummer audition, which is part of the special edition of the current album. This dream is called “The Spirit Carries On” and it’s all about the selection of the drummer after Mike’s departure. You’ve probably already seen it, but for others who haven’t, it’s really interesting. It’s all there in the space of sixty minutes.

How does Mike Mangini affect you, I mean both musically and as a person?

He’s a really great dude and a great musician. He has a great command of the snare drum with tremendous musicality. The way he plays the difficult Dream Theater songs is completely natural and he handles them with suspicious playfulness...Haha. He can play the hard stuff but with tremendous sensitivity and gives the difficult progressive passages their own characteristic. Other than that, he’s a great guy and I know he’s the perfect replacement for Portnoy.

Most drummers don’t play a primary role in bands like they did with Mike Portnoy. How about Mangini?

Mike Mangini is a tremendous musician and drummer. The role of a drummer in any band is the same as the other members so irreplaceable. And I don’t think drummers are just background figures; on the contrary they are the people who make the music more exciting. Mike Mangini is no exception, he’s a really monstrous kick drummer and he’s a team player, which is very important for us. Dream Theater is a collective that sticks together, but allows its members to shine as soloists as well, whether on albums or live shows. Mike Portnoy, on the other hand, is a really big personality and a great musician and songwriter, who also has a great way with the fans. Mangini has a different character and his own approach of playing, he brings a lot of enthusiasm and conviction to the game. We need to be seen live.

Will Mike Mangini be involved in the creation, as it was with Portnoy?

I hope so. We had the songs pretty much done for this album, but he’ll probably bring some of his own ideas to the next record, or maybe we’ll work as a band together. We didn’t have time to do that on this album.

How would you describe your playing on the new album?

Well, I guess I can’t really say. It’s very hard to rate yourself. It’s just me, playing in my own style, which is deeply rooted in rock and metal techniques and elements. I try to go in a more progressive direction and do everything to the best of my ability. I’m always thinking in two directions of how to play a given part, either difficult and complex, which are moments that challenge me but there’s usually a second option, to play it simply and sensitively, in which case I do that and I’m amazed at the beauty in simplicity. But it depends on the mood of the song and what’s going on and I choose the form accordingly.

What guitars did you use on the album?

I used my signature Music Man John Petrucci model. It’s a signature model called the JP11, and it’s a series of several models that I’ve been involved in with Music Man. I used both a six-string and a seven-string model on this record. The strings I use are Ernie Ball.

How do you like the artwork on your album by Hugh Syme?

I think the artwork is beautiful. I’m a huge fan of Hugh Syme. I’ve always been fascinated by his artwork on Rush albums. He’s always been able to capture the mood of an album truthfully and when you look at his artwork, you immediately feel like you know what you’re in for. He captured the mood and the aggressive nature of the music as well as its characterization. He did a really great job for us.

So good luck and thank you for the interview.

Thank you as well.

Original text

John Petrucci - perfekcionista v Dream Theater

Martin Hoza

15/12/2011

Hneď prvá otázka... ako sa vám písali a skladali skladby na nový album „A Dramatic Turn Of Events“?

Tvorba nám naozaj išla od ruky. Začali sme v januári tohto roku a strávili sme písaním nového materiálu asi dva a pol mesiaca. Ako všetci dobre viete tak sme tvorili štyria, teda ja, Jordan, James a John.  Tvorba hudby je pre nás naozaj dôležitý proces, pretože nám dáva možnosť byť kreatívni a tak si všetko dopredu premyslíme, aby sme sa čo najlepšie mohli sústrediť na prácu. Znie to síce tak, že tvorba je veľmi vážna vec, čo aj je, ale vždy si užijeme aj kopu srandy.

Ktoré skladby si najviac ceníš? A s ktorými témami si prišiel ty sám?

Ako vždy, doniesol som zopár svojich nápadov...Haha.. napríklad skladbu „This Is The Life", ktorú som napísal, som chalanom ukázal a nakoniec sa z toho vyvinula trochu iná skladba, ako som pôvodne zamýšľal. Niečo podobné sa stalo aj s kompozíciou „Beneath The Surface", ktorej základ som tiež doniesol ja. Tentokrát, keďže sme už boli bez Mikea som na album priniesol dvakrát toľko vecí a hlavne riffov ako inokedy, či už to bolo v „On The Backs Of Angels"  alebo vecička "Lost Not Forgotten". A nebolo to len Mikeovým odchodom, jednoducho kopla ma múza a mal som množstvo dobrých nápadov. Vžyd sa snažím aby som mal všetky riffy zaznamenané vo svojej priebežnej knižnici. A keď som v koncoch tak si prehrám niečo z tejto mojej zbierky a zaručene niečo nájdem čo sa mi hodí, alebo len jednoducho prekladám a do seba skladám témy alebo riffy, ktoré do seba pasujú.

Akých tém sa dotýkajú texty na novom albume?

Všetky lyrické témy úzko súvisia so samotným názvom albumu - „A Dramatic Turn Of Events“ (dramatický zvrat udalostí). Všetky skladby sú o nejakej významnej udalosti vo svete, jednoducho povedané sú o tom čo sa práve deje teraz a história to zaznamená. "Outcry" je o povstaniach a revolúciách v severnej Afrike a na Blízkom východe. "On The Backs Of Angels" je zase o politických nepokojoch, ktoré sa práve dejú v USA. "Lost and Forgotten" je o starej Perzii a jej úžasnej bojovej sile, ktorá už vymrela a "Bridges in the Sky" je o niekom, kto hľadá príležitosť, pretože dramatické udalosti v jeho živote ho pripravili o časť duše. To som teraz spomenul len niektoré z nich, ale v podstate všetky texty sú o významných udalostiach, ktoré nútia ľudí urobiť zásadné zmeny vo svojom živote.

Pokiaľ viem tak názov albumu bol v určitých kruhoch inak vykladaný, vieš prečo?

Mnoho ľudí automaticky predpokladá, že je to odkaz na situáciu, ktorá sa v kapele stala, teda zmena bubeníka a odchod jedného zo zakladajúcich členov. Nie je to vôbec pravda, lebo názov albumu prišiel veľmi dlho potom ako sa toto udialo. Názov totiž vznikol ako výsledok písania textov a je tak spájajúcim prvkom pre spoločnú tému celého albumu. Vôbec sa netýka kapely a jej personálnej zmeny, ale odkazuje na dramatické udalosti, ktoré sa vyskytujú v dnešnom svete.

Aké bolo nahrávanie albumu bez Mike Portnoya, rovnaké alebo odlišné?

Keď ste s niekým v skupine dvadsaťpäť rokov a každý jeden album ste nahrávali s ním, tak samozrejme, že to bolo teraz iné. Boli sme v štúdiu prvýkrát bez Mikea. Ale vďaka tomu, že sme viackrát menili line-up a prijímali nových členov boli sme schopní prispôsobiť sa novým podmienkam a akceptovať nového člena. Síce to bolo spočiatku divné ale potom sme si vytvorili pohodovú a príjemnú atmosféru a zrazu bolo všetku ako obvykle.

Aké to bolo teba byť jediný producent?

Bolo to naozaj skvelé a to ti hovorím naozaj úprimne. Je to niečo, čo chcem robiť, je to pre mňa vášeň a chlapci mi v tomto naozaj veria. Myslím, že som naozaj schopný dať dohromady ten správny tím ľudí k nahrávke a navyše vždy viem čo chceme na danom materiáli dosiahnuť. Viem všetkých vyburcovať k dokonalým výkonom mám vplyv aj na konečný zvuk nahrávky. Milujem robiť produkciu, je to síce veľa práce, ale je to niečo, čo naozaj rád robím.

Na internete bolo zverejnené na vašich stránkach, že album má hudobné a štrukturálne podobnosti s doskou "Images and Words“. Čo na to hovoríš?

Myslím, že naši fanúšikovia si zvykli analyzovať našu hudbu a pozerať sa na veci pod mikroskopom. To ukazuje aj na fakt, že fanúšikovia sú naozaj nadšení z toho čo robíme. Na každom albume sa ľudia pokúšajú nájsť skryté posolstvo a nejaké nové významy, tajné šifry a tak podobne... ľudia majú jednoducho veľký záujem a tak nás podrobne do detailov sledujú.

Takže to nie je pravda?

Máme naozaj radi hudbu, ktorú robíme a tým pádom máme charakteristický sound a vlastnú tvorbu, ktorá nás identifikuje. A tým pádom sa niekedy nevyhneme podozreniu, že vykrádame sami seba. Aj nový album má základné prvky a charakteristiky Dream Theater.

Ako vznikol prvý track "On The Backs of Angels"?

Pôvodný riff  vzišiel odo mňa, keď som premýšľal ako začneme nový album. Predstavil som si, že mám úplne voľnú ruku a jednoducho som to vymyslel. Vzniklo to na akustickej gitare u mňa doma a potom som to doniesol na skúšku a na základe tohto riffu sme začali stavať skladbu. Mali sme základný smer, ktorým sme sa chceli uberať a navyše sme chceli napísať skladbu, ktorá by viac menej charakterizovala témy a zvuk celého albumu a zároveň to musel byť typický Dream Theater. Malo to byť epické, dramatické až skoro filmové. To sme chceli od prvej skladby dosiahnuť.

Kam by si zaradil "A Dramatic Turn of Events" v diskografii Dream Theater?

To sa nedá, nie je ho s čím porovnať, pretože každý náš album je o niečom inom. Znovu poviem, už to čo som povedal, snažíme sa zachovať rovnaký sound, lebo je to identita kapely, lebo nálady sa pri každom albume líšia tak zvuk je to jediné čo môže byť podobné. Ale naopak zase pri hudobných témach jednotlivých dosiek sa snažíme aby boli jedinečné a zvláštne, takže je to ťažké porovnať. Myslím si, že nový materiál má dobrú bilanciu, predstavuje všetkých členov DT v dobrom svetle a je tu vynikajúca vyváženosť prvkov a postupov, ktoré tvoria našu hudbu. Je dostatočne progresívny i metalový a zároveň má dostatok melodických prvkov.

Je nový materiál svojím spôsobom unikátny?

Ako sa to vezme. Skladby sú charakteristický Dream Thetaer, ale skôr ide o ich prezentáciu. Ide o prvý materiál, kde sme pre konečný mix použili nového človeka a tým je Andy Wallace, ktorý, podľa mňa odviedol neuveriteľnú prácu a skladby majú po zvukovej stránke skvelú rovnováhu a tak si zachovávajú plánovanú silu a údernosť. Jeho mix vyzdvihol množstvo detailov a jeho čitateľnosť vynikajúco poukazuje na jednotlivé linky piatich dokonalo zohratých muzikantov. Je tu počuť všetko, každý z nás žiari vo svojej úlohe, počuť tu, čo robí basgitara, znejú tu rôzne klávesové finesy a každý gitarový riff. Nehovorím, že ten album je náš najlepší, ale po zvukovej stránke určite je jeden z najlepších. Navyše si myslím, že naše kompozície sú naozaj náročné na mixáž, pretože sa tam ustavične niečo deje. Moja úloha ako producenta je ustrážiť to a pre človeka, ktorý robí mix je zase obrovská výzva, urobiť to tak aby to celé spolu dobre sedelo. To si vyžaduje veľa práce a množstvo času.

Sú prípady z minulosti keď si nebol spokojný s konečným mixom? 

Vždy som bol spokojný s mixážou našich albumov. Samozrejme, odstupom času keď sa pozerám na náš prvý album, tak to nie je úplne dobré, ale boli sme veľmi mladí a neskúsení a navyše sme nemali veľa času sa s tým zapodievať. Keby sa dalo vrátiť v čase, urobil by som to úplne inak, hlavne by som mixu doprial viac času. Boli sme vtedy skupina v ranej fáze svoje kariéry a tak sa nám nedostalo toľko pozornosti a luxusu ako neskôr, keď sme už niečo znamenali. Vždy sa nájdu  prípady kedy by som chcel niečo zmeniť, ale zvyčajne som šťastný a spokojný.

Aj keď viem čo mi odpovieš musím sa ťa opýtať ako ste sa dostali k novému bubeníkovi?

Keď vieš, tak sa nepýtaj...haha... ale vážne, odpoviem ti veľmi jednoducho. O konkurze na post bubeníka sme urobili celý filmový dokument, ktorý je súčasťou špeciálneho vydania aktuálneho albumu. Táto snínka je nazvaná "The Spirit Carries On" a je celý o výbere bubeníka po Mikeovom odchode. Pravdepodobne si ho už videl, ale pre ostatných, ktorý ho ešte nevzhliadli, tak je to naozaj zaujímavé. Je to tam všetko na ploche šesťdesiatich minút.

Ako na teba pôsobí Mike Mangini, myslím aj hudobne aj ako človek?

Je to naozaj vynikajúci týpek a skvelý hudobník. Vynikajúco ovláda hru na škopky s obrovskou muzikálnosťou. Spôsob, akým hrá náročné skladby Dream Theater, je úplne prirodzený a zvláda ich až podozrivo hravo...Haha. Vie hrať tvrdé veci ale s ohromnou citlivosťou a náročnym progresívnym pasážam dodáva svoju charakteristiku. Okrem toho je to skvelý chlapík a viem, že je to dokonalá náhrada za Portnoya.

Väčšina bubeníkov nehrá v kapelách primárnu úlohu ako to bolo u Mikea Portnoya. Ako to je s Manginim?

Mike Mangini je obrovský muzikant a bubeník. Úloha bubeníka v každej kapele je rovnaká ako pri ostatných členoch teda nenahraditeľná. A nemyslím si, že bubeníci sú len figúrkami v pozadí, práve naopak sú to ľudia, ktorí robia hudbu ešte vzrušujúcejšou. Mike Mangini nie je výnimkou, je to naozaj monstruózny škopkár a je to tímový hráč, čo je u nás veľmi dôležité. Dream Theater je kolektív, ktorý drží spolu, ale dovoľuje svojim členom žiariť aj ako sólistom, či už na albumoch alebo koncertných showkách. Na druhej strane Mike Portnoy je naozaj veľká osobnosť a veľký muzikant a skladateľ, ktorý navyše vedel skvelo vychádzať s fanúšikmi. Mangini má inú povahu a vlastný prístup hrania, do hry prináša veľa nadšenia a presvedčenia. Treba nás vidieť na živo.

Bude sa Mike Mangini podieľať na tvorbe, tak ako to bolo u Portnoya? 

Dúfam, že áno. Na tento album sme mali skladby skoro hotové, ale pravdepodobne na ďalšej doske prinesie nejaké vlastné nápady, alebo možno budeme pracovať ako kapela spoločne. Na tomto albume sme to nemali kedy urobiť.

Ako by si opísal svoju hru na novom albume?

No, to sa hádam ani nedá. Je to veľmi ťažké, hodnotiť sám seba. Som to jednoducho ja, hrám svojim štýlom, ktorý je hlboko zakorenený v rockových a metalových postupoch a prvkoch. Snažím sa ísť progresívnejším smerom a všetko robím naplno ako len vládzem a viem. Vždy rozmýšľam dvomi smermi ako sa daný part dá zahrať, buď náročne a zložito, čo sú momenty, ktoré sú pre mňa výzvou ale existuje väčšinou aj druhá možnosť, zahrať to jednoducho a citlivo a v tom prípade to tak aj urobím a divím sa, aká krása je v jednoduchosti. Záleží však na nálade skladby a čo všetko sa tam deje a podľa toho volím zodpovedajúcu formu.

Aké gitary si použil na albume?

Použil som môj signature model MusicMan John Petrucci. Jedná sa o signature model nazvaný JP11, a je to séria niekoľkých modelov, na ktorých som sa podieľal s Music Man. Na tejto doske som použil aj šesťstrunový aj sedemstrunový model. Struny používam Ernie Ball.

Ako sa ti páči artwork vášho albumu od Hugha Symea?

Myslím si, že grafický námet je prekrásny. Som obrovský fanúšik Hugha Symea. Vždy ma fascinovali jeho diela na albumoch Rush. Vždy vedel pravdivo zachytiť náladu albumu a keď sa pozriete na jeho grafiku, okamžite máte pocit, že viete čo vás čaká. Zachytil náladu a agresívny charakter hudby i jej charakteristiku. Urobil pre nás vskutku skvelú prácu.

Tak nech sa darí a ďakujem za rozhovor.

Aj ja ďakujem.